Slovakia Moloss Club podľa dĺžky svojej existencie patrí medzi mladšie kynologické; kluby Slovenska. Vznikol pred desiatimi rokmi, v roku 1991 odčlenením od Klubu chovateľov malopočetných psov.

Klub združuje chovateľov, majiteľov a milovníkov molosských plemien, pričom členmi klubu sú i zahraniční chovatelia. Na území Slovenska je jediným klubom, ktorý zastrešuje všetky molosské plemená, ako sú Mastíno Napoletáno, Dogue de Borgeaux, Mastin Espaňol, Montagne des Pirenees, Mastin de les Pirineos, Tosa Inu, Pero de Presa Mallorquin, Fila Sao Miguel, Old English Buldog, Anatolský pastiersky pes, Estrelský pastiersky pes, Broholmer, Boerboel - Búrsky bulldog, Árijský moloss, Kirgizský vlkodav, Kazašský vlkodav, Afgánsky pastiersky pes, Kangal, Agbaš. Do roku 2000 zastrešoval náš klub i plemená Fila Brasileiro a Cane Corso.

Napriek tomu, že chov molossov začal na našom území až koncom 70 rokov, pričom naši chovatelia u niektorých plemien (napr. Mastíno Napoletáno) boli prvými zakladateľmi chovov v rámci bývalých socialistických štátov, je pravdepodobné, že predkovia dnešných molossov - veľké psi Keltov a Rimanov boli na území západnej časti Slovenska ešte pred príchodom Slovanov.

Ak sú chrti najrozšírenejšími psami staroveku, tak najslávnejšími psami sú určite molosský psi, ktorý svoje meno získali po Molossusovi, kráľovi starobylého národa, ktorý v 5.storočí p.n.l. žil v Epire (územie v Grécku). Po Európe sa tieto psi rozšírili najmä za vlády Alexandra Veľkého (336 p.n.l.), ktorý ich získal ako dedičstvo po svojej matke Olympii, dcére epirského kráľa.

Aj keď hlavným poslaním klubu je v rámci chovateľskej činnosti zabezpečovať vysoký štandard chovov, čo dokumentujú i mnohé ocenenia, ktoré naši chovatelia získavajú na medzinárodných výstavách, klub v dvojročných intervaloch poriada špeciálne výstavy na ktorých posudzujú posudzovatelia z krajín pôvodu, nezanedbáva sa ani spoločenský klubový život, v rámci ktorého sa chovatelia stretávajú na klubových dňoch, plesoch a majálesoch.

Členmi nášho klubu nie sú len chovatelia, ktorí svojími odchovmi získavajú výstavné ocenenia, ale i takí ktorí žiadne z týchto plemien nevlastnia, ale sú obdivovatelia týchto ušlachtilých zvierat. Preto MOLOSS klub je otvorený všetkým ľuďom, ktorých očarili inteligentné a pritom impozantné zjavom a silou Molosské plemená.

Klub vydáva v nepravidelných periódach spravodaje, štandardy a monografie jednotlivých plemien.
GALÉRIA KLUBOVÝCH ŠAMPIÓNOV
Don Don
Alize Don Don
Aras Alissia Lívia
Aras Alissia Lívia
Lois Lois Lois

 

Závery výborovej schôdze Slovakia Moloss clubu
zo dňa 8.10.2010 v Galante

 
Žiadosť o vydanie exportného preukazu
Formulár prihlášky do Slovakia Moloss Clubu
Formulár žiadosti o pridelenie názvu chovateľskej stanici
 

ČLÁNKY PUBLIKOVANÉ SLOVAKIA MOLOSS CLUBOM

LE CAO FILA de SAO MIGUEL


Do rozvetvenej rodiny molossov, ktoré sú rozširené po celom svete, patrí i u nás menej známe plemeno pochádzajúce z bývalej portugalskej kolónie Azorských ostrovov - Fila de Sao Miguel.

Pôvod tohto plemena siaha na prelom 15 - 16 st.n.l., do obdobia prvého osídlenia a portugalskej kolonizácie Azorských ostrovov. Na týchto ostrovoch v Atlantickom oceáne zriadila portugálska vláda niekoľko kantonov, ktorých riadenie a osídlenie zverila svojej feudálnej šľachte. Prvým guvernérom sa stal Goncalo Velho Cabral, ktorý sa zaslúžil najmä o zaľudnenie ostrovov Santa Maria a Sao Miguel.

Na začiatku kolonizácie vydal Don Henrique i príkaz na import domácich zvierat najmä dobytka na tieto ostrovy obývané predtým len vtákmi. Postupne, ako uvádza Gaspar Frutuoso (1522 -1591), historik zo Sao Miguel vo svojej historickej štúdii "Saudades da Terra", chov dobytka na Azorských ostrovoch nadobudol také rozmery, že voľne sa pasúci dobytok divočel a vracal sa do stavu pred udomácnením. Na stráženie a zaháňanie stád bolo potrebné importovať i typických pomocníkov dobytkárov - psov. V južných častiach Portugalska bol v tých časoch rozšírený chov strážnych psov používaných na ochranu stád, ktorých si prví portugalskí kolonizátori najmä z Algarve a Alantejo priviezli so sebou i na Azorské ostrovy.

Okrem Portugalcov, zemepisná poloha Azorských ostrovov prispela k rôznorodosti kolonizujúceho obyvateľstva, od Španielov, Flámov, Bretomcov až po Angličanov, každý z týchto národov si so sebou priniesol i svojich psov, čo malo za následok ich vzájomné kríženie a v priebehu niekoľkých storočí i vznik viacerých ostrovných plemien ako sú Fila de Sao Miguel a pes z Terciery ( toto plemeno po roku 1940 zaniklo).

Ing. Francisco Borges da Silva vo svojej štúdii o ostrove vymenoval až päť plemien psov, ktoré sa pôvodne na ostrove nachádzali a to Fila, Terciera, Podengos, Rafeiros, kríženci fily a podengos. Tieto psi boli vynikajúcimi ochrancami viníc a domova a sú predchodcovia Fily de Sao Miguel. Okrem týchto plemien sa na ostrovoch nachádzali i rôzne lovecké psi. Vznikom plemena Fila de Sao Miguel a najmä vďaka jej vlastnostiam chov ostatných plemien bol postupne potlačený a fila sa stala dominantným plemenom týchto ostrovov. Obyvatelia ostrovov si na File cenia najmä jej ostrosť a oddanosť jednému pánovi, čo na druhej strane si však už v roku 1867 vyžiadalo vydanie pravidiel držby a chovu tohto plemena.

Tak ako väčšina molossov je fila inteligentná, pozorná a zároveň je i vynikajúcim strážnym psom, ktorý pri strážení svojho pána a jeho majetku nepozná kompromis. Navyše Fila de Sao Miguel je pri ochrane svojho prostredia neúnavná, nedá sa ani odlákať ani podplatiť. Je extrémne živá, oddaná jednému pánovi, ochotná s radosťou mu slúžiť, vďačná za jeho prítomnosť a lásku, ale zároveň je nevšímavá až nedôverčivá k cudzím a agresívna ak ide o ohrozenie jej pána. Napriek tomu že patrí medzi stredne veľké psi s krátkou srsťou, nevyžaduje si väčšiu starostlivosť o svoj exteriér, nie je vhodná na chov v byte, pre svoj južanský temperament je vhodnejšia pre život v záhrade.

Po prvýkrát bolo toto národné azorské plemeno oficiálne predvedené až na Národnej výstave psov v Ponta del Garda 7. júna 1981. Medzinárodní posudzovatelia Dr. Antonio Cabral a Ing.Luis Pinto Texeira boli mimoriadne nadšený kvalitou, silou a temperamentom týchto psov, čo dokumentuje i ich fotografia v skupinke 11 fíl, ale cesta k uznaniu plemena sa iba začala.

V júni roku 1983 na prvej národnej výstave psov vo Vila Franca do Campo posudzovali Dr. Jose Coreira a Dr. Carla Molinari Fily de Sao Miguel pochádzajúce z rôznych častí ostrova. Toto im umožnilo overiť si vyrovnanosť a stabilitu exterieru i povahy a zároveň ich podnietilo k stanoveniu prvého konceptu šatndardu tejto rasy. Riaditeľ veterinárnej správy Dr.Luis Tavares Netto de Saqueira si uvedomil, aký záujem o Azorské ostrovy by táto rasa mohla vyvolať u milovníkov psov a navrhol v spolupráci s hlavným veterinárom regiónu Dr. Medeirosom, aby regionálny tajomník poľnohospodártva a rybolu ustanovil pracovnú skupiny, ktorá by vypracovala štandard pre plemeno Fila de Sao Miguel.

V decembri 1983 bola už skupina ustanovená a jej členmi sa stali: Antonio Jose Amoral - delegát Portugalského klubu milovníkov psov, Luis Mexia de Almeida - chovateľ, Mária de Fatma a Mendes Cabral - predstavitelia vedenia veterinárnej správy. Táto skupina vypracovala štandard, ktorý bol o rok 19.12.1984 schválený Clubom Portugues de Canicultura. Po oficiálnom uznaní rasy sa začala aj so strany poľnohospodárov skutočná motivácia pre lepší výber žíhaných psov. Od vtedy väčšina psov sprevádzajúcich stáda dobytka zodpovedá schválenému štandardu. O chov prejavilo záujem i veľa amatérskych chovateľov najmä pre typické vlastnosti plemena - extrémnu vernosť pánovi a vynikajúci strážny inštinkt.

Pán Francisco Teves v mene skupiny chovateľov požiadal v júni 1991 Regionálny sekretariát poľnohospodárstva a rybolovu o subvenciu, aby mohol vydať publikáciu podporujúcu rozvoj tohto národného plemena. Zároveň pre zlepšenie chovu a jeho propagácie bol 15.10.1991 paňou M.F. Mendes Cabral a pánmi F.Tevesom, L.M de Almeirom založený klub chovateľov Fila de Sao Miguel.

Prvá samostatná výstava psov Fila de Sao Miguel sa uskutočnila na základe iniciatívy starostu mesta Ponta Delgata dňa 31.5.1992, zúčastnilo sa jej až 70 jedincov. Predstavenie rasy zástupcovi FCI p.Mário Perriconemu, pre overenie vyrovnanosti rasy potrebnej na jej uznanie na medzinárodnej úrovni zorganizoval CPC Portugalský klub milovníkov psov v novembri 1992 v Ponta Delgada i v Lisabone.
Portugalský klub milovníkov psov upravil štandard podľa požiadaviek FCI a 29.10.1993 bol na zhromaždení CPC v Lisabone predložený štandard FCI. Druhá národná výstava sa uskutočnila 11.septembra 1994 v Ponta Delgada so 46 zapísanými psami, V marci 1995 na rokovaní výboru FCI vo Viedni bolo toto plemeno uznané na medzinárodnej úrovni. 29. novembra 1995 CPC oznámil, že plemeno je provizorne uznané na obdobie 10 rokov. Vo Francúzku rasu pričlenili do klubu CAMILA v roku 1996.

Charakter a vzhľad:

V prvom šatndarde bolo uvedené: "...temperament agresívny voči cudzím..."
Je to zviera veľmi neohrabané a inteligentné, je vynikajúcim strážnym psom a je lepšie počkať na súhlas majiteľa pred vstupom do jeho priestoru, lebo nepozná kompromis. Fila de Sao Miguel je v obrane svojho prostredia neúnavná a nemožno ju odlákať ani maškrtou. Je extrémne živá, vždy pozorná a ochranu rodiny a majetku si berie k srdcu.

Nezasvetení vidiac po prvýkrát správanie sa Fily si myslia, že ten pes si nie je sám sebou istý, lebo sa nepribližuje k cudzím ľuďom ani po výzve pískaním alebo za maškrtu.Svoju pozornosť venuje totiž iba svojmu pánovi a všetko, čo je mimo rodinného kruhu je v jeho očiach nevýznamné a nezasluhujú si ani jeho pohľad, je to vynikajúci rodinný pes, ktorý venuje celú oddanosť svojím pánom a voči nim je dochviľný a podriadený.

Fila má širšie využitie je príkladný bouvier, ale je vhodná i na stráženie a obranu. Pred viacerými rokmi bol používaná i ako posol prinášala poštu a jedlo svojmu pánovi, ktorý pracoval viac kilometrov od domova. Tento pes je obzvlášt nadaný na prácu pomocníka pastiera, spoľahlivo dohliada na dobytok a je veľmi rozhodný, v prípade potreby hryzie tak, aby neporanil kravské vemeno. Súčasne je schopný byť oveľa viac odstrašujúci a hrýzť vyššie, ak sa dobytok snaží utiecť. V Portugalsku je súčasťou republikánskej gardy.

Čo si človek najskôr všimne je zostrih uší, lebo len málo ovčiarskych psov má okrúhle uši. Strih uší Fily má iba funkčný a nie estetický význam. Dôvodz otectomie sú:
1. na Azorských ostrovoch je takmer 100% vlhkosť vzduchu a otectomia tak znemožňuje hromadenie nečistôt a chráni pred zápalom ucha
2. pri práci chráni pred poranením uší
3. orezané uši sú pohyblivejšie a umožňujú lepšiu orientáciu, za vysokej vlhkosti a v hmle sa psy lepšie orientujú podľa zvukov.
4. keď sa kravám zahryznú do zadných nôh tieto kopú a keďže psy majú hlavu tesne pri zemi môžu dostať úder na úrovni uší. Tvar kopýt dobytka je taký, že niekedy nechty odtrhnú časť ucha.
Okrúhly strih má pôvod v jednoduchosti úkonu, nakoľko sa ľahko realizuje po ohnutí ucha, tento strih siaha až do antiky, do obdobia kočovníctva a bol používaný vo všetkých oblastiach ktoré boli pod vplyvom rimanov. V Turecku existujú tri plemená s takýmto strihom, v Rusku má takýto strih Ruský ovčiak, kavkazkí ovčiaci (viac ako 10 druhov) až po stredoázijských ovčiakov

Ako každý pes i Fila túži žiť so svojim pánom, nepotrebuje veľkú starostlivosť, ale vyžaduje si pozornosť a mnoho pohladení. V byte može žiť iba z lásky k pánovi, pretože je neustále aktívnym psom a pre pohodu potrebuje pohyb v záhrade. Musí dostať rozhodnú výchovu, ktorá mu vštepí zákazy hneď od začiatku. Chápe veľmi rýchle čo sa od neho požaduje a výučba je o to ľahšia čím skôr sa začne, pričom treba dodržať koherentnosť, čo znamená, že zákaz z predchádzajúceho dňa platí a nesmie sa porušiť. Ak vás Fila de Sao Miguel oslovila vedzte, že budete mať dokonalého psa plného energie. Ak ho necháte pracovať pri stáde dobytka bude celý rád pri vašom boku, šťastný že môže zdieľať privilegované chvíle so svojim pánom.
 
PES SAMURAJOV - psí Sumo bojovník

Zuzana Bírošová, Milan Bíroš

Po trinástich úmorných hodinách letu z Frankfurtu ponad celý ázijský kontinent a Japonské more, konečne náš boing pristáva na umelom letištnom ostrove v Osake. Krajina vychádzajúceho slnka nás víta tajfúnmi, dažďom a horúčavou. Všetko je úplnne iné ako u nás v starej dobrej Európe, iná kultúra, iné myslenie a správanie sa ľudí, iné písmo, reč i posunky.

Nippon, ako Japonci volajú svoju vlasť, je ostrovnou krajinou v Tichom oceáne tvorenou viac ako 6 800 ostrovmi, ktoré vďačia za svoju existenciu vulkanickej činnosti. Je to nádherná hornatá krajina s množstvom činných sopiek, horúcich prameňov, priezračných riek, jazier, lesov, ale i s ničivými zemetraseniami, tajfúnmi a vlnami tsunami.

Mentalita a myslenie Japoncov sa značne líši od tzv. západného štýlu, pod čím Japonci rozumejú Európu a ostatné kontinenty, ktorých kultúra sa odvíja od európskej (Amerika, Austrália, čiastočne Afrika). Kým západný štýl myslenia je založený na logike, účelnosti a priamosti, japonský štýl je zduchovnelý, čo sa odráža v čajovej ceremónii, bojových umeniach, ikebane, ale i vo vsťahu k prírode, zvieratám a ľudom. Japonci psov zväčša necvičia a netrénujú, ako je to zvykom v západnej civilizácii, možno je to i tým, že v Japonsku sa jednoducho nekradne a tak nepotrebujú používať psov v úlohe strážcu majetku. Na vlastnej koži som mala možnosť presvädčiť sa že Japonci na rozdiel od nás nie sú zlodeji. Ráno som stratila v hotelovej hale zlatý prsťeň, zistila som to až v taxíku a pravdaže som ho oplakala. Večer keď som sa vrátila do hotela, iba pre pokoj duše, som sa spýtala na recepcii či nenašli zlatý prsťeň s bielym očkom, div sa svete našli a čakal ma na recepcii. Ale späť ku psom, podľa japonských prameňov, psy v Japonsku zdomácneli začiatkom tzv. obdobia Joumon, čiže približne 3000 rokov p.n.l.
Piaty šogun obdobia Tokugava, ktorý bol ortodoxným budhistom uzákonil ochranu zvierat a najmä psov, jeho nariadenia na ochranu psov boli tak extrémne, že sa do histórie zapísal ako "psí šogun". V Japonsku je veľmi obľúbený i príbeh o psej oddanosti k človeku. V dvadsiatych rokoch tohto storočia každý večer na Shibua, tókijskej stanici metra, čakával pes Hachikou na návrat svojho pána z práce. Ešte desať rokov po tom, čo jeho pán zomrel v práci, čakával na stanici Hachikou svojho pána. Japonci tak mimoriadne obdivovali vernosť psa, že po jeho smrti sa tento príbeh stal textom v učebniciach základných škôl, psa vypchali a umietnili na čestné miesto v tókijskom múzeu a pred Shibujskou stanicou metra postavili brozovú sochu psa.

I keď som milovníkom psov vo všeobecnosti, predsa len ako tajomníčka Slovakia Moloss klubu, mám najbližší vsťah k Molosom a keďže Japonsko je krajinou pôvodu Tosi pravdaže som sa snažila získať od svojích priateľov čo najviac informácii o tomto plemene. Musím sa však opäť vrátiť do zemepisu a histórie.

Jedným z piatich väčších ostrovov tiahnucich sa od severu na juh (Hokaido, Honšu, Šikoko, Kjušu, Okinava) je ostrov Šikoku, v súčasnosti je ostrov administratívne rozdelený na 4 prefektúry. Juhovýchodná prefektúra ležiaca pri Tichom oceáne je prefektúra Kóchi, do roku 1868 nazývaná TOSA. V súčasnosti sa takto nazývajú iba dve mestá tejto prefektúry a to severnejšie mesto Tosa a juhovýchodný prístav Tosa-Šimicu.
Pes, ktorého u nás poznáme ako TOSA INU, dostal svoje meno práve po tejto oblasti, bol vyšlachtený v čase keď sa celá prefektúra volala Tosa. Druhá časť nema INU znamená po japonsky pes, ale Japonci nikdy nepoužívajú spojenie Tosa Inu. Inu znamená pes vo všeobecnosti, ak by chceli povedať pes Tosa použili by výraz Tosa Kan. Toto plemeno jednoducho volajú Tosa (to isté platí i pre Akitu), moji japonskí priatelia boli mimoriadne prekvapení, keď som sa pýtala na Tosa Inu, toto spojenie vytvorili cudzinci, ktorí nepoznali pravidlá japonského jazyka.

Ak chceme pochopiť Tosu musíme pochopiť filozófiu a myslenie Japoncov, čo nie je vôbec jednoduché. V krátkosti história Japonska siaha 3000 rokov p.n.l. do obdobia, ktoré Japonci volajú Joumon, v tomto období vzniklo v Japonsku i náboženstvo šintoizmus, ktorého základnou filozofiou je úcta ku všetkému živému i neživému na našej zemi. V priebehu storočí preberali Japonci kultúru, písmo, systém organizácie štátu i zvyky z Číny a Kórei. Zo začiatku bolo Japonsko typickou poľnohospodárskou krajinou s rodovým usporiadaním, tieto sa v 4.storočí pod vedením klanu Yamamoto zjednotili a vytvoril sa typický feudálny systém. Celé obdobie japonských dejín je poznačené neustálymi vojnami medzi klanmi, ale i so svojími susedmi Kóreou, Čínou a Mongolskom. Veľký význam preto v japonskej histórii, ale i kultúre zohrala militaristická elitná vrstva tzv. Samuraji, ktorí boli príslušníkmi palácovej stráže. Etickým princípom samurajov bola veľkorysosť k slabšiemu, pohŕdanie smrťou v boji, telesná zdatnosť a bezpodmienečná oddanosť cisárovi. Tento etický princíp samurajov sa odráža i vo vlastnostiach a charaktere japonského Molossa - Tosi. Napriek tomu, že Molossy majú európsky pôvod je Tosa ich skutočným potomkom, pretože pri jej vzniku stáli buldog, mastiff, bulmastif a neskôr i bordeauxka doga. Zrod tohto plemena vďačí japonskej vášni k hrám a zápasom. Prastarým obľúbeným a uctievaným japonským športom sú zápasy sumo, ich pôvod je spojený s prvotnou poľnohospodárskou kultúrou, v samých začiatkoch boli rituálnymi prosbami za dobrú úrodu a až postupne sa zmenili na zápasy. Prví profesionálni sumo bojovníci, boli v Japonsku už v období "Edo" okolo roku 1600. Sumo sa teší v Japonsku obľube i v súčasnosti, takmer každé mesto má sumo arénu, denne sú v televízii prenosy sumo zápasov a sumo bojovníci majú mimoriadnu vážnosť a obdiv. Pri samotnom zápase stoja proti sebe dvaja "ťažkí" zápasníci, pri zápase je dôležité, aby zápasník zostal nohami stále na zemi, ten ktorý sa dotkne zeme inou čaťou vypadáva. Obdobne ako zápasy ľudí boli v Japonsku oddávna v obľube i zápasy psov, pričom po vzore sumo zápasov i u psích zápasov bolo úlohou dostať protivníka na zem a tam ho držať tak pevne, aby sa nemohol dostať na nohy, pričom sa psy nesmeli navzájom poraniť. Pes, ktorý svojho protivníka úmyselne pohrýzol, prejavoval strach, alebo neprejavil bojovnosť bol diskvalifikovaný. Japonské psie zápasy nemožno ani vo sne prirovnávať s odpornými krvavými zápasmi v arénach starého Ríma a dnešnej Ameriky. Asi i preto nie sú zápasy psov v Japonsku zakázané a tešia sa obľube dokonca i na severnom ostrove Hokaido, ktorý patrí k najmladšie osídleným ostrovom Japonska s pôvodne úplnne odlišnou kultúrou národa Aimé. Počas môjho pobytu som mala možnosť zoznámiť sa s chovateľom tohto plemena z mestečka Ikeda na ostrove Hokaido, ktorého psy sa pravidelne zúčastňujú psích zápasov. Napriek tomu, že jeho psy pri zápasoch nepatrili k najhorším som presvädčená, že na naších výstavách by nepatrili k špičke (viď obrázok). Moji japonskí priatelia mi vysvetlili, že najkvalitnejšie jedince sa v súčasnosti chovajú v okolí Osaky. Najkrajšia japonská Tosa roku 1998 bola zaradená do japonského katalógu psov "Best 134", z ktorého sú prevzaté i jej fotky.
Vráťme sa však o niekoľko storočí späť, do vtedajšej prefektúry Tosa, kde sa storočia pred vznikom plemena Tosa konávali psie zápasy, na tieto zápasy boli používané domorodé psy podobné japonským špicom. V roku 1854 vláda Tokugavu otvorila hranice Japonska cudzincom a na ostrovy spolu s Euópanmi prišli i predovšetkým anglické psy, ktoré boli podstatne ťažšie ako domáce plemená (čo zodpovedá požiadavkám zápasu sumo, čím je pes ťažší tým ťažšie ho môže súper prevaliť), ale chýbali im vlastnosti samurajov, preto začali krížiť staré japonské plemeno skihikoku s mastifmi, bulmastifmi, buldogmi, bulteriermi i nemeckými dogami. Neskôr pre zvýšenie ich hmotnosti boli prikrížené i bermardíny a pre zvýšenie bojovnosti bordeauxka doga. Chov modernej Tosy sa datuje od roku 1848 a za jej "otca" sa pokladá pán Ohtaka z prefektúry Tosa.
Pre záľubu v psích zápasoch chov tohto plemena do druhej svetovej vojny mimoriadne stúpol, v tridsiatich rokoch tohto storočia sa chovom Tosy zaoberalo takmer 5000 chovateľov. Roky vojny, obdobne ako v iných krajinách z hľadiska chovu veľkých plemien psov i v Japonsku, spôsobili takmer vyhynutie tohto plemena. Na obnove chovu po vojne sa podieľala len deiatka jedincov. Ani v súčasnosti nie je Tosa v Japonsku tak rozšírená ako v minulosti, napriek tomu, že jej obľuba v ostatných krajinách sveta stúpa, nielen pre jej atraktívny vzhľad, ale najmä pre jej povahu skutočného japonského samuraja.
Tosa je majestátne, impozantné plemeno s robusnou stavbou tela, pevným svalstvom, hlbokým a širokým hrudníkom. FCI štandard predpisuje iba minimálnu výšku, na rozdieľ od Japonska, kde je predpísaná i hmotnosť v rozmedzí 80 - 90 kg. Mierne vrásky na hlave jej dávajú inteligentný výraz. Tosa má pomerne malé uši smerujúce k lícam a podľa japonských chovateľov práve uši predstavujú jej dôstojnosť. Tak ako väčšina Molosov je i Tosa ideálnym a efektívnym ochráncom domova, inteligentným spoločníkom a bodyguardom. Podobne ako Japonci i ich národný Moloss je spoločenský a orientovaný na ľudí, navyše ako psí samuraj má vo svojich gémoch veľkorysosť, stoický pokoj, telesnú zdatnosť a bezpodmienečná oddanosť pánovi.
Na Slovensko priviezol prvých jedincov v roku 1991 p.Pichlík, v súčasnosti je v Slovakia Moloss klube združených 13 chovateľov tohto plemena a schovnených 21 jedincov, pričom za osem rokov bolo vykonaných takmer 100 zápisov.
Keďže sa mi Japonsko aspoň na krátky čas stalo druhým domovom a mala som možnosť spoznať a obľúbiť si jeho obyvateľov som rada, že tu u nás doma aspoň tieto úžasné psy mi ho môžu pripomínať.

Dovidenia Japonsko - Sajonára Nippon.

 

Článok TOSA - pes japonských samurajov (profil plemena), publikovaný v časopise Pes a mačka 8/2003 si môžte prečítať alebo stiahnuť vo formáte PDF (nutný Acrobat Reader) TU!